Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Tipy na články: [email protected] / 0918 378 828
Nitra.Zobor-Jazero_1924
22. marca 2014 História Nitry od NitraDen.skZ materiálov Vladimíra Libanta a Ľudmily Oravcovej spracovala Katarína Potoková Z materiálov Vladimíra Libanta a Ľudmily Oravcovej

Zoborské jazierko – kedysi a teraz (Spoznaj svoje mesto)

Na pokojnej hladine zoborského jazierka, pozostatku niekdajšieho kameňolomu, sa odzrkadľovala sýta zeleň okolitej prírody. Nad ním sa týčili skaly a niekoľko z nich akoby sa rozsypalo dokola, ponúkajúc miesto na príjemné posedenie a relax. Slnko sa sem opieralo od rána do večera. V lete sa tu dalo kúpať, v zime korčuľovať, aj rybári tu skúšali svoje šťastie. Bývalo tu veselo. Bývalo…znečistená voda, napriek niekoľkým pokusom jazierko vyčistiť, dnes už okoloidúceho nepriťahuje. Príroda si opäť podmaňuje tento kúsok zeme, ktorý zažil roky slávy, aj úpadku. Iba divé kačice tu v húštine nachádzajú pokoj na vyvedenie potomstva. Čo tak vybrať sa sem niekedy na prechádzku? 

Re-exposure of Zoborské jazierko (podľa fotografie O.Gergelyiho z r.1967, vzhľadom na lanovku skôr však 70. roky 20.stor.

Nie je krupica ako krupica

Masív Zobora je rôznorodý a skladá sa z viacerých hornín, južný svah prevažne zo žuly, ktorá vznikla v mladších prvohorách z magmy. Žula sa zvetrávaním mení na piesočnato-kamenité častice. Starší Zoborčania ich ľudovo pomenovali grísom – krupicou. Zoborská žula, podobne ako tatranská, má špinavobielu, zelenkavo sivú farbu. Zvetraná žula je zlatookrovej farby. Možno práve podľa nej sa cesta nad zoborským jazierkom volá „Pod zlatým brehom“.

Už okolo roku 1750 sa na svahu Zobora začala ťažiť žula. Najkvalitnejšia bola na mieste dnešného jazierka. Tu sa v roku 1860 začal vytvárať kameňolom. V roku 1871 si ho od mesta prenajal Jozef Schmid a spol. Lom bol taký hlboký, že ho museli ohradiť. Neskorší nájomca Jozef Morton začal ešte pred rokom 1890 vyrábať dlaždice tvaru kociek a hranolov, ktorými v Nitre vydláždili viacero ulíc, napríklad väčšiu časť Hlavnej, dnešnej Štefánikovej ulice, Špitálskej ulice až po kríž, Školskej od piaristického gymnázia po Farskú ulicu a iné. Dlaždice boli kvalitné, a preto sa používali aj dláždenie niektorých bratislavských či budapeštianskych ulíc. Žulové kvádre z lomu boli vraj použité aj na stavbu miléniového pomníka, dnešnej Pyramídy na vrchole Zobora, ktorý bol odhalený v roku 1896.

Aby mohli žulu ťažiť z väčšej hĺbky, vytvorili v lome postupne tri terasovité kamenné stupne, prepojené šikmou rampou po západnej stene lomu, zatiaľ čo východná stena temer kolmo klesala dolu. Jednotlivé stupne boli približne päť metrov vysoké. Vo vyše 15-metrovej hĺbke oproti výške pri vstupe do lomu, na dne spodného stupňa v širokej rokline, sa objavili bridličnaté mylonity, ktoré sa tektonickým tlakom zmenili na sivozelený, ľahko opracovateľný mastný íl. Pamätníci spomínali, že ho začal ťažiť podnikateľ, ktorého meno sa, žiaľ, nezachovalo. Na ťažbu ílu, ktorý chcel použiť do zmesi na výrobu keramiky, si najal 2-3 chlapov, ktorí v pukline šošovkovitého tvaru, klesajúcej temer kolmo dole, začali pomocou rebríka ťažiť íl.

Jeden dole kopal a naberal íl do vedier, druhý ich vyťahoval hore a dával do plechom obitých debien. Týmto spôsobom sa dopracovali do viacmetrovej hĺbky, preto museli rebrík nastavovať. V posledný deň ťažby zrazu kopáč zdola zakričal svojmu hornému spolupracovníkovi, že vraj koľko ílu vyberie, toľko akoby mu niekto dotláčal. Spôsoboval to tlak spodnej vody, ktorá zrazu prerazila vrstvu ílu. Vytryskla a silným prúdom zatápala úzku štôlňu. Takou rýchlosťou, že ťažiaci chlap nechal svoje náradie dole a rýchlo šplhal po rebríku von. Po niekoľkých dňoch celý kameňolom zatopila krištáľovo čistá, pramenitá voda. Zo začiatku vraj vytekala dnešnou Jazernou ulicou po Chmeľovej do starej rieky, postupne sa hladina vody ustálila a vytekala len občas, vo vlhkých rokoch.

Vodoliečba „á la Zobor“

V druhej polovici 19. storočia sa priekopníkom vodoliečby v Európe stal Nemec Sebastian Kneipp. Svojich klientov v záujme zachovania zdravia otužoval vodou. Využíval na to prírodnú vodu, aj rôzne vaňové kúpele, no používal aj zábaly a bylinkové procedúry. Svojimi metódami dosahoval veľmi dobré výsledky. Jedným z jeho žiakov bol František Mitterbauer. Oboznámil sa s výnimočnou kvalitou vody zo zoborského jazierka, v Budapešti si dal urobiť jej rozbor a začal ňou liečiť Kneippovou metódou. Záujem bol veľký, a preto v blízkosti jazierka postavil hostinec, ktorý neskôr prestaval na penzión. Bol to prvý liečebný ústav na svahoch Zobora. Niekoľko rokov prosperoval, pretože Mitterbauer svojimi liečebnými postupmi dosahoval veľmi dobré výsledky. Viedenský vodoliečiteľ dr. Schotter ich po preštudovaní nazval prívlastkom „á la Zobor“. Publikoval ich vo viacerých odborných časopisoch, čím spropagoval zoborské jazierko ako atrakciu aj za hranicami Rakúsko-uhorskej monarchie. V roku 1909 však penzión z finančných dôvodov zatvorili.

Po vojne sa dvaja samostatní podnikatelia, Ladányi s priateľom Šulganom, pokúsili obnoviť slávu zoborského jazierka. Oslovili lekárnika Metzera, ktorý sa nadchol ich myšlienkou a spoločne sa dali do obnovy chátrajúceho objektu penziónu. Zmodernizovali ho, a aj keď sa pritom finančne vyčerpali a zadlžili, tešili sa na jeho otvorenie. Žiaľ, tesne predtým vypukol veľký požiar, ktorý ho úplne zničil.
Prvého mája 1926 zorganizovalo mesto Nitra pri zoborskom jazierku slávnosť s prejavmi, recitáciami, vystúpením folklórnych súborov a s občerstvením. Takto sa snažilo pritiahnuť pozornosť verejnosti k jazierku. Akcia sa vydarila a nastal posledný pokus o obnovenie vodoliečby. Podujal sa na to advokát Kabina, ktorý si ako odborného poradcu prizval mestského lekára, známeho dr. Komára. Po počiatočných ťažkostiach sa im začalo dariť, ale v roku 1930 im túto činnosť zakázal mestský hygienik s odôvodnením, že jazierko nemá odtok a voda sa nevymieňa. V tej dobe bola voda taká priezračná, že bolo vidno do hĺbky štyroch metrov.

Jazierko bolo pre nás kúzelným miestom

Keby ste dnes v uliciach nášho mesta urobili anketu a spýtali sa skôr narodených Nitranov či Zoborčanov, čím bolo pre nich zoborské jazierko v rokoch ich mladosti, v 60. – 70. rokoch dvadsiateho storočia, neprestali by ste sa čudovať! Dozvedeli by ste sa, že to bolo centrum letného života na Zobore. Krásna poloha, pekné a tiché prostredie, kam od skorého rána do večera svietilo slnko a každý si tu našiel miestečko na opaľovanie, plávanie, alebo na volejbal. Deka na deke. Hlavne počas víkendov. V plytkej vode na kraji jazierka sa čvachtali deti, smelší, odvážlivci, skákali do hlbokej vody z okolitých vysokých stromov. A „páčilo“ sa tu aj žabám či vodným rastlinám. V 60. rokoch bola dokonca v nitrianskom projektovom ústave rozpracovaná zaujímavá a odvážna štúdia na výstavbu visutej reštaurácie, resp. bufetu, hore, nad jazierkom. Žiaľ, nerealizovala sa, ktovie, možno by to bol ďalší „ťahák“ pre návštevníkov tohto malebného kúta Nitry. Jazierko inšpirovalo aj umelcov, neodolal mu ani známy nitriansky maliar a sochár Július Bártfay (1888-1979).

Pani Ľudmila Oravcová – Číbiková je rodená Zoborčanka, ktorá sa v nitrianskom špitáli narodila v roku 1948. Na svoje detstvo a mladosť spomína takto: „Vyrastala som v strede Zobora , v okolí bývalej lanovky a kostolíka . V ideálnom prostredí na detské hry , ale aj na turistiku. Cez letne prázdniny sme tam za pekného počasia bývali celé dni. Takmer všetky zoborské deti sa naučili plávať v jazierku. Opaľovali sme sa na skalách pri jeho pravom brehu. Začas tam mal malý bufet aj pán Novotný, ktorý býval neďaleko. Inak sme si jedlo nosili so sebou a pili vodu z jazierka. Nikdy sme z toho nedostali žiadnu infekciu. Ako dieťa som pri kúpaní zažila aj veľmi smutnú udalosť, keď sa utopil chlapec Černých, ktorí bývali neďaleko Na jazierku bývalo veselo a nepamätám sa, že by sme tam zažili nejaké opletačky s deťmi z iných končín mesta, alebo s dospelými. Na jazierko sa chodili tajne kúpavať aj vojaci zo zoborských kasárni. Dobre sme sa pobavili , keď išiel okolo ich veliteľ, plukovník Žilčai s jediným úmyslom, odhaliť kúpajúcich sa vojakov. Keď ho zbadali stáť hore na ceste nad jazierkom, bleskovo sa ponorili pod vodu a ostali neviditeľní, až kým neodišiel… Dnešné zoborské deti takéto zoborské jazierko už, žiaľ, zažiť nemôžu. Je zarastene vodnými rastlinami a kúpať sa tam už asi nikto neodváži.“

Jazierko 4

Súčasnosť…a budúcnosť?

Od polovice dvadsiateho storočia sa voda začala postupne znečisťovať. Po vojne sa do jazierka začal hádzať rôzny odpad. Svahy jazierka postupne zarástli stromami a kríkmi. O čistotu vody a okolia jazierka sa občas pokúsilo niekoľko dobrovoľníkov, ktorí organizovali brigády. Ani v dnešnej dobe nie je každému osud jazierka ľahostajný. Potápači združení v klube Modrá zóna sa napríklad v roku 2012 rozhodli, že v rámci. akcie Pomôž svojmu mestu jazierko vyčistia. Z jeho dna vyzdvihli množstvo vriec odpadkov, čo svedčí o zlom vzťahu obyvateľov a návštevníkov k životnému prostrediu. Čistenie využili aj na zistenie aktuálnej hĺbky vody v jazierku. Najväčšia nameraná hodnota bola päť metrov. Ale vzhľadom na to, že na dne je veľmi hrubá vrstva jemného sedimentu, skutočná hĺbka jazierka môže byť väčšia.
Kúpanie v zoborskom jazierku je v súčasnosti zakázané, hygienicky nevhodné. Napriek tomu je to krásne miesto na prechádzku. Mesto Nitra pravidelne viac-menej úspešne zabezpečuje čistenie okolia jazierka, ako aj samotnej vodnej plochy. No záleží na každom z nás, či sa toto malebné miesto nášho mesta dožije svojej renesancie.

Z materiálov Vladimíra Libanta a Ľudmily Oravcovej spracovala Katarína Potoková

Odporúčané články

Témy

Najčítanejšie za týždeň

Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:

Copyright © NitraDen.sk Všetky práva vyhradené. NitraDen.sk si vyhradzuje právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku, jeho častí a zverejnených fotografií.

OK

Používaním tejto stránky súhlasíte s ukladaním cookies. Viac info tu...