Poznaj svoje mesto – História Zoborského kláštora II.: Kamalduli a kláštor sv. Jozefa

Keď pred koncom 15. storočia odišli z benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore poslední mnísi, kláštor s kostolom sa prestali udržiavať a postupne chátrali. Tradícia „posvätného“ miesta však úplne nezanikla, opustený kláštor sa stal cieľom každoročných pútí a v roku 1663, teda vyše 150 rokov od rozpustenia benediktínskeho konventu, nechal vybudovať nitriansky biskup Juraj Szelepcséni na dvore bývalého kláštora kaplnku zasvätenú sv. Andrejovi a Benediktovi.

Kaldulsky klastor hist nakres — Kamaldulský kláštor – historický nákres

Nasledujúci biskup Blažej Jaklin sa rozhodol opätovne oživiť monastizmus na Zobore a postaviť priamo na mieste stredovekého kláštora nový. V roku 1691 získal od pápeža i od cisára Leopolda I. potrebné povolenia a spolu s bratom Mikulášom – v tom čase kapitánom Levického hradu, zahájili výstavbu kláštora do ktorého tentoraz povolali kamaldulských mníchov.

Kamalduli – tzv. biely mnísi, sú rímskokatolíckym kontemplatívnym rádom hlásajúcim prísnu askézu a pokánie. Vznikli už v 11. storočí ako jedno z hlavných reformných hnutí tých čias, spájajúcich prvky východného pustovníctva a západného mníšstva. Názov rádu je odvodený z pomenovania vrchu pri Florencii ležiacom na majetku grófa Maldula, kde sv. Romuald v roku 1012 založil kláštor. Rád bol oficiálne uznaný pápežom Alexandrom II. v roku 1072. Súčasťou pôsobenia kamaldulov bola aj intenzívna misijná činnosť. Je zaujímavé, že ich prvý pokus uchytiť sa v Uhorskom kráľovstve uskutočnený už v 11. storočí skončil neúspešne a do Uhorska sa dostali až koncom 17. storočia.

V celej Rakúskej monarchii sa nachádzalo 5 kamaldulských kláštorov, z toho 3 v jej Uhorskej časti. Zoborský kláštor – jeden z dvoch na území Slovenska plnil od roku 1720 aj dôležitú úlohu výchovy noviciátu pre celú uhorskú časť monarchie. Kamaldulskí mnísi sa okrem modlitieb a fyzickej práce venovali sa aj vedám.

Na Zobore napr. zložil aj svoj rehoľný sľub a pôsobil takmer desať rokov jazykovedec brat Romuald Hadbavný. Ten ako prvý preložil Bibliu do slovenčiny. Táto tzv. kamaldulská slovenčina je variant kultúrnej slovenčiny (presnejšie: bohemizovaný variant kultúrnej západoslovenčiny) z predbernolákovského obdobia v ktorej vznikli aj ďalšie diela.

Najznámejšie sú tieto dve:
Písma Swaté Biblie Slowenské aneb Písma Swatého částka I-II (tzv. Kamaldulská Biblia; pred 1756, zachovaná v odpise z rokov 1756-1759) – prvý známy preklad celej Biblie do slovenčiny, dnes v archíve Arcibiskupského úradu v Trnave, ktorý sa našiel na fare v Cíferi.

Syllabus dictionarij latino-slavonicus… (tzv. Hadbavného slovník alebo Kamaldulský slovník; 1763) – latinsko-slovenský slovník, 948 strán rukopisu, dnes v Univerzitnej knižnici v Budapešti
Brat Hadbavný neskôr stal opátom kláštora v Lechnici, známejšom pod názvom Červený Kláštor. Kamaldulskí rehoľníci napísali aj veľa ďalších prekladov náboženskej literatúry a pôvodných prác. O gramatické a pravopisné ustálenie slovenčiny sa kamaldulskí mnísi pokúsili v krátkej gramatike napísanej v úvode k Latinsko-slovenskému slovníku z roku 1763, ktorý sa zachoval v rukopise.

Najznámejším kamaldulským mníchom je však určite fráter Cyprián (vlastným menom František Ignác Jaschke), ktorý väčšinou svojho života strávil v Červenom Kláštore. Tento vzdelaný muž začínal svoj pustovnícky život práve na Zobore, kde v 21. októbra 1752 zložil rehoľný sľub. Bol nielen výborným botanikom, lekárnikom a liečiteľom, ale zaujímali ho aj technické vedy. Legenda o „krídlach“ pomocou ktorých vraj úspešne zlietol aj z kopcov „Tri koruny“ vypínajúcich sa v tesnej blízkosti kláštora sa stala vďačným námetom pre mnohé literárne diela a dočkala sa aj filmového stvárnenia.

Ako sme spomenuli vyššie, výstavba zoborského kláštora započala v roku 1691 a v roku 1695 bola odovzdaná do užívania jeho prvá časť (ďalšia bola dokončená o dva roky neskôr). Počas výstavby veľkoryso koncipovaného barokového komplexu takmer úplne asanovali zvyšky staršieho stredovekého benediktínskeho kláštora. Podoba nového kláštora je mimoriadne verne zachytená na viacerých umeleckých dielach z tohto obdobia.

Na rytinách, olejomaľbe a hlavne na zachovanom pláne kláštora je vidno, že dominantou bol trojloďový kláštorný Kostol sv. Jozefa, po ktorého stranách sa nachádzali múrmi obohnané príbytky rehoľníkov so záhradami. V popredí stála dvojpodlažná trojkrídlová hlavná budova so vstupnou bránou a zvonicou s hodinami nad priečelím. Zvyšok areálu bol ohraničený vysokým murovaným plotom, okrem menšej hospodárskej budovy sa v ňom nachádzali rozsiahle záhrady a sady. Súčasťou kláštora bolo aj unikátne technické dielo – kamenný vodovod, privádzajúci vodu od prameňa sv. Svorada do kláštora. Prebytočná voda napájala rybníky pod kláštorom.

Keď v roku 1782 cisár Jozef II rozpustil v Rakúskej monarchii kontemplatívne – z jeho pohľadu spoločensky neužitočné rády, znamenalo to koniec pôsobenia kamaldulov pod Zoborom. Hnuteľný majetok bol premiestnený na rôzne miesta – knižnica bola prevezená do Budapešti, niekoľko obrazov a liturgických predmetov sa dnes nachádza nitrianskom kňazskom seminári či v rezidencii nitrianskeho biskupa. Hlavný oltárny obraz je v depozitoch Nitrianskej galérie a kamenné súsošie kalvárie stojí pred farským kostolom v Dražovciach.

Z celého rozsiahleho areálu kláštora sa do súčasnosti zachovala len časť hlavnej kláštornej budovy, ruiny kostola sv. Jozefa, nepatrné zvyšky príbytkov mníchov a oporné múry terás barokového areálu.

Hoci ruina Kostola sv. Jozefa je vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, jej súčasný stav je neutešený. O konzerváciu ruín a revitalizáciu územia bývalého kláštora sa usiluje s podporou mesta a kraja v spolupráci s nitrianskym biskupstvom, Špecializovanou nemocnicou sv. Svorada a Archeologickým ústavu SAV, znovu obnovený Zoborský skrášľovací spolok. Práve vďaka iniciatíve tohto spolku bola v roku 2013 pred vstupom do nemocnice osadená informačná tabuľa venovaná histórii a archeologickým výskumom zoborského kláštora.

Zdieľať